Vianočný príbeh II.

 

 

...Povedali sme im o Márii a Jozefovi ako prišli do Betlehema. Keď nenašli miesto v hostinci, odišli do maštale, kde sa dieťatko Ježiš narodilo a položili ho do jasieľ. Počas celého rozprávania všetky deti aj zamestnanci sirotinca s úžasom počúvali. Niektorí sedeli na hranách svojich stoličiek, akoby chceli zhltnúť každučké slovo.

Keď sme dokončili rozprávanie príbehu, rozdali sme deťom tri malé kúsky tvrdého papiera, aby z nich vyrobili jednoduché jasle. Každému dieťaťu sme dali malý štvorček zo žltej papierovej vreckovky (farebný papier by ste márne zháňali v tom meste).

Deti začali podľa našich pokynov opatrne trhať vreckovku na tenké pásiky, ktoré potom ukladali do jasličiek namiesto slamy. Z vynosenej flanelovej nočnej košele, ktorú jedna Američanka vyhodila, keď opúšťala krajinu, sme vystrihli malé štvorčeky, ktoré mali slúžiť ako prikrývka pre bábätko. Bábiky – bábätká sme vystrihli z hnedkastej plsti, ktorú sme si priniesli z USA. Deti v sirotinci mali plné ruky práce s vyrábaním svojich jasličiek, keď som sa pomedzi ne prechádzala a sledovala, či niektoré z nich nepotrebuje pomoc. Všetkým sa darilo veľmi dobre, až napokon som prišla ku stolu, kde sedel malý Miško. Chlapček vyzeral asi na 6 rokov a jeho jasličky už boli hotové. Keď som sa pozrela do jeho jasličiek, s prekvapením som zistila, že v nich neleží jedno, ale dve bábätká. Tak som rýchlo zavolala tlmočníka, aby som sa chlapčeka spýtala, prečo sú v jasličkách dve bábätká. Dieťa si preložilo ruky a pozerajúc na svoje hotové „dielo“ začalo s vážnou tvárou opakovať príbeh. Na také malé dieťa, ktoré počulo vianočný príbeh len raz, bolo až prekvapivé s akou presnosťou dokázal príbeh zopakovať až do momentu, kedy Mária vložila bábätko Ježiša do jasieľ. Vtedy začal Miško improvizovať. Vymyslel si svoj vlastný koniec k tomuto príbehu, ktorý znel nasledovne: „...a keď Mária vložila bábätko do jasieľ, Ježiš sa na mňa pozrel a spýtal sa ma, či mám miesto, kde by som prenocoval. Ja som mu povedal, že nemám mamu ani ocka a nemám miesta, kde by som mohol zostať. Vtedy mi Ježiš povedal, že môžem zostať s ním. Ale ja som mu povedal, že nemôžem, lebo nemám darček ako ostatní, ktorý by som mu mohol dať. Ale ja som veľmi chcel zostať s Ježišom a tak som rozmýšľal, či predsa len nemám niečo, čo by som mu mohol dať ako dar. Možno by som ho mohol namiesto darčeka zohrievať – stačilo by to? Ježiš mi povedal: ‘Keď ma budeš zohrievať, bude to ten najkrajší darček, aký mi kto kedy dal.’ A tak som vliezol do jaslí, Ježiš sa na mňa pozrel a povedal, že s ním môžem zostať – navždy.“

Keď malý Miško dokončil svoj príbeh, jeho očká sa naplnili slzami, ktoré sa mu začali gúľať po jeho malých líčkach. Nato si zakryl tvár dlaňami, jeho hlavička klesla na stôl a jeho útle plecia sa roztriasli ako vzlykal.

Malá sirota našla niekoho, kto ju nikdy neopustí ani jej neublíži, niekoho kto pri nej zostane – NAVŽDY. Pochopila som, že nie to, ČO v živote máme, ale KOHO máme, je to podstatné – to sa ráta.